autor: Ľubomír Plai | editované 1. marec 2018
Keď som v jednom renomovanom slovenskom denníku čítal, že mafiáni si zabezpečujú za zatvorenými dverami nižšie tresty a korupčníci pokoj od verejnosti, nemohol som uveriť vlastným očiam. Na ilustráciu opisovanej praxe o uzatváraní dohôd o vine a treste bola v tomto denníku vedľa seba fotografia Mikuláša Černáka a Viliama Fischera. Nechcelo sa mi veriť, že toto je v našej krajine možné.
Všetci predsa vedia, že korupcia je všade a stala sa bežnou súčasťou nášho života. Všetci tiež vedia, že vraždenie takou samozrejmosťou nie je. Tak prečo to tupé, surové a hrubé znevažovanie človeka, ktorý v živote veľa dokázal a aj veľa pre krajinu urobil? Mali by sme si podľa tejto „skratky“ zvykať aj na to, že pranierovať za korupciu sa budú len malé ryby a na kapre v rybníku korupcie bude platiť večný zákaz lovu?
Dobrí lekári, na rozdiel od mafiánov, patria k elite národa. Zachraňujú ľudské životy a keď ochorieme, pomáhajú nám vyzdravieť. A my sme im za to vďační. V atmosfére skorumpovanej spoločnosti dnes už nikto nerieši, či poďakovanie lekárovi za záchranu života alebo zdravia je alebo nie je úplatok. Každý to rád urobí a rieši len to, ako sa poďakuje. Niekto dá 500 euro, iný hus alebo kačicu, reprezentant podpísanú loptu alebo hokejku, a tí vďačnejší možno 5 000 a viac.
Ale neriešme dary, veď aj tie by podľa lekárskej etiky lekár nemal prijať. Vráťme sa ku korupčnej atmosfére v spoločnosti. Podľa minuloročnej štúdie Európskej komisie o korupcii v sektore zdravotníctva 41% z celkového počtu opýtaných Slovákov priznalo, že zaplatili za privilegovaný prístup k zdravotníckym službám. Je to najvyššie číslo zo všetkých 28 členských štátov EÚ. Nepomohlo ani to, že objednávanie na termín za peniaze sme v našom parlamente z úplatku prekvalifikovali na poplatok. Tento „úzus“ a vnímanie korupcie mimochodom koreluje s našim nelichotivým postavením v celosvetovom rebríčku najskorumpovanejších krajín a aj podľa Eurobarometra, ktorý nedávno zverejnila EK, 86 % Slovákov považuje korupciu za rozšírený, čiže bežný jav. Nešťastný prípad Viliama Fischera je však len omrvinkou na špici korupčnej pyramídy. Dole na podstave tejto pyramídy, hlboko skrytá na samom dne korupčného bahna, je politická korupcia. Tá bujnie, prekvitá, smeje sa nám do očí a stále zostáva neodhalená a nepotrestaná.
Prečo je to tak? Čo sa v našej spoločnosti stalo? Dá sa s tým niečo urobiť? Keďže na svete všetko už raz bolo, pozrime sa, čo sa dialo napríklad v Británii pred viac než 160-timi rokmi. Britský filozof a ekonóm James Mill delil britskú spoločnosť tej doby na dve skupiny – na zlodejov (vládnucu menšinu – those who pillage) a na okrádaných (mlčiacu väčšinu – those who are pillaged). Tento negatívny vývoj sprevádzala vysoká korupcia, nepotizmus, stranícky klientelizmus a ďalšie nešváry urýchľujúce morálny rozklad spoločnosti. Hroziacu katastrofu zastavilo až odpolitizovanie britskej štátnej služby v roku 1854. S týmto rokom sa spája koniec práva stranícky obsadzovať úrady a robiť z úradníkov poslušných otrokov politikov a jeho nahradenie systémom kariérneho postupu a výberových konaní na princípoch zásluhovosti. Vo Veľkej Británii funguje tento systém stabilnej, profesionálnej a politicky neutrálnej štátnej služby nepretržite od roku 1854 až po súčasnosť a stal sa jej trvalou hodnotou. Británia je dnes excelentne spravovaná krajina, ktorá vo svete patrí do prvej desiatky krajín s najnižšou korupciou.
Podobné prirovnanie o rozdelení spoločnosti podľa J. Milla môžeme dnes urobiť aj u nás na Slovensku. Aj naša spoločnosť je rozdelená na dve skupiny. Na pleonetickú, hrabivú a chamtivú menšinu, reprezentovanú elitou sformovanou do politickej triedy, ktorá si nárokuje viac, než je jej spravodlivý podiel na spoločenskom rozvoji či hospodárskom raste, a na mlčiacu väčšinu, ktorá prakticky nemá vplyv na vládnutie v krajine, a len minimálne profituje zo spoločenského rozvoja. V takomto prostredí bujnie korupcia, ktorá ako rakovina hubí našu spoločnosť. Na ilustráciu v hodnotení efektívnosti štátnej služby, ktoré sa robilo v minulom roku, sme spomedzi 31 krajín sveta jednoznačne najhorší – skončili sme na poslednom mieste. Vo vnímaní korupcie sme na nelichotivom 54. mieste ďaleko za Botswanou.
V takejto korupčnej atmosfére nám všetkým hrozí riziko, že sa z nás stanú hrabivci a že si na takéto pomery jednoducho zvykneme. Peniaze sa pre mnohých stávajú všetkým – zdrojom úspechu, postavenia, vážnosti, rešpektu, istoty a bezpečia a všade otvárajú dvere. Takých, ktorí vedia rozumne posúdiť, čo je dosť, je stále menej a menej. Všetci chcú neustále viac. V takejto atmosfére hrabivej etiky sa „mať len dosť“ stáva spúšťačom strachu a úzkosti. Ľudia si už zvykli pozerať sa na všetko očami hrabivosti. Stali sa z nás chamtivci bez toho, aby sme si to uvedomovali. Takáto slepota so sebou prináša nebezpečenstvo, ktoré by žiadna rozumná spoločnosť nemala prehliadať. Pred pár rokmi som neveriacky počúval, ako mi nebohý Ernest Valko rozprával o tom, že si v našej krajine môže človek kúpiť rozhodnutie prvostupňového súdu aj s garanciou potvrdenia tohto rozhodnutia najvyšším súdom. Neveril som. Na to asi hus ani kačica alebo 500 euro nestačí.
V takejto atmosfére nerobiť nič iné ako stavať na jednu úroveň „úplatného“ lekára a vraždiaceho mafiána je niečo, za čo by sme sa ako národ mali hanbiť. Spoločnosť, ktorá dovoľuje a dokonca vyzdvihuje hrabivosť, ktorá plodí korupciu, nečaká nič dobré. Hrabivosti podriaďuje verejný záujem a stráca zo zreteľa verejné blaho svojich občanov. Stráca morálny kompas, bez ktorého nemôže z dlhodobého hľadiska prežiť.
Autor je bývalý predseda Úradu pre štátnu službu, v súčasnosti národný korešpondent CAF v sieti EUPAN (European Union Public Administration Network) a predseda Fóra občanov Slovenska (www.sk-forum.sk).
zdroj: www.noveslovo.sk