autor: Mgr. Matúš Baňas – člen Odborového zväzu školstva
„Slovensko čelí najmä vo väčších mestách významnému nedostatku učiteľov, čo negatívne ovplyvňuje kvalitu vzdelávania.“
„Rezort školstva prichádza s riešením v podobe regionálnych príspevkov pre pedagogických a odborných zamestnancov.“ Takto začína článok na stránke Ministerstva školstva, ktorý informuje o zavedení tzv. regionálnych príspevkov.
Hneď v prvej vete sú tri zavádzajúce informácie. Tou najdôležitejšou je skutočnosť, že Slovensko čelí nedostatku učiteľov už takmer všade. Osobne poznáme niekoľko obcí na východnom Slovensku – zdôrazňujeme obcí, kde nemajú kvalifikovaného učiteľa/učiteľku matematiky, fyziky či informatiky a ani ho/ju nevedia zohnať. Zavedenie regionálnych príspevkov nie je žiadnym riešením, len rozsypaním finančných omrviniek aj to nie všetkým pedagogickým a odborným zamestnancom.
Totižto tzv. regionálne príspevky nie sú nárokovateľnou zložkou mzdy. A nikto dnes netuší, ani samotný minister školstva, či budú nejaké príspevky aj na budúci rok a ďalšie roky. Jediná udržateľná cesta ako zvyšovať atraktivitu učiteľského povolania je zvyšovanie platových taríf pedagogických a odborných zamestnancov. To by zaručilo kontinuitu a bolo by to skutočné riešenie pre všetkých pedagogických a odborných zamestnancov. Aktuálne navrhnuté regionálne príspevky sa totiž vôbec netýkajú obrovskej skupiny pedagogických a odborných zamestnancov zahŕňajúcej učiteľky a učiteľov v materských školách, v základných umeleckých školách, v centrách voľného času, vychovávateľov a vychovávateľky v školských kluboch detí či pedagogických asistentov a asistentky. Všetci spomenutí neuvidia z týchto regionálnych príspevkov ani cent. Otázkou ostáva, či vôbec z týchto peňazí uvidia niečo tí, ktorí ich podľa plánov ministerstva školstva dostať majú. Balíky financií určených na regionálne príspevky prídu školám ako účelovo viazané odmeny a v podstate bude na každom riaditeľovi/riaditeľke tej-ktorej školy, ako ich rozdelí. Zďaleka teda nie je isté, že dostane každý pedagogický a odborný zamestnanec školstva regionálny príspevok vo výške, v akej ich odprezentovalo ministerstvo školstva. Aj samotné ministerstvo priznáva, že to nevie zaručiť.
Rokovania o regionálnych príplatkoch prebiehali približne posledný štvrťrok za aktívnej účasti školských odborov. Argumenty školských odborov, ktoré predkladali ministerstvu školstva, boli ministerstvom od začiatku odmietané. Odbory žiadali aj naďalej žiadajú zvýšenie platových taríf, čo považujú za systémový krok, ktorý by zvýšil platy všetkým pedagogickým a odborným zamestnancom, nielen niektorým v určitých regiónoch a nielen niektorým kategóriám učiteľov (už spomenuté učiteľky v škôlkach, družinách a pod. nedostanú z regionálneho príspevku nič). Zároveň školské odbory predložili viaceré vlastné argumenty, kto a prečo by mal dostávať príplatky aj za iné a oveľa závažnejšie rozdiely, ako je porovnanie platov učiteľov s inými profesiami vysokoškolsky vzdelaných ľudí v rámci regiónov, ak sa teda ministerstvo chce vydať formou príplatkov. Medzi hlavné argumenty školských odborov patrili:
- náročnosť práce pedagógov so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia
- rizikovejšie prostredie pedagógov pri práci so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia – častá chorobnosť pedagógov a s tým spojená dlhšia práceneschopnosť a teda aj nižší príjem
- vyššie náklady na dopravu pre pedagógov dochádzajúcich do vzdialenejších regiónov (slabé dopravné spojenia do menších a okrajových obcí)
- vyššie náklady na vykurovanie v chladnejších a horských regiónoch Slovenska – v oblastiach Slovenska ako Orava, Kysuce, Liptov, Spiš, Horný Zemplín je vykurovacia sezóna oveľa dlhšia ako v Bratislave, navyše aj teploty sú v týchto oblastiach podstatne nižšie ako v Bratislave
- vysoké náklady na bývanie a nájom aj v iných oblastiach Slovenska, nielen v Bratislave
- diskriminácia – potretie princípu „za rovnakú prácu, rovnakú plácu“, v žiadnych iných oblastiach štátnej či verejnej správy sa takéto regionálne rozdiely nerobia (lekári, úradníci, policajti…)
- zamestnanci v školách (pedagogickí či nepedagogickí) chýbajú aj v iných regiónoch, nielen v Bratislave.
Na ministerstve školstva prebehlo niekoľko stretnutí k regionálnym príspevkom, kde boli školskými odbormi predostreté vyššie spomenuté argumenty aj s podrobnými konkrétnymi príkladmi a odôvodnením. Ministerstvo školstva sa však držalo najmä vlastných analýz. Z nich zrejme najviac zavážil argument „platy pedagogických a odborných zamestnancov v porovnaní ku platom iných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov“. Tu ministerstvo na základe svojich analýz vykázalo, že učiteľ v Bratislave si môže dovoliť 66 % z toho čo si môžu dovoliť iní vysokoškolskí vzdelaní zamestnanci. Zatiaľ čo učiteľovi v Prešove to ministerské analýzy vykázali na 101 %. Do dnešného dňa sme nepochopili, a ani to nebolo jasne vysvetlené, na základe akých dát ministerstvo došlo k týmto výpočtom. Maloobchodné ceny bežných komodít, ako sú potraviny, drogéria, lieky, oblečenie či pohonné hmoty, sú celoslovensky rovnaké. Ceny služieb poväčšine taktiež, nakoľko na Slovensku funguje viacero jednotných sietí ponúkajúcich služby (celoslovenské siete kaderníctiev, kín, reštaurácií a pod.). To, že v Bratislave mnohí zamestnanci celkovo zarábajú viac ako vo zvyšku Slovenska je dané vysokou konkurenciou a ponukou možností. Tu je potrebné jedným dychom dodať, že ak v Bratislave odchádzajú učitelia zo školstva, tak je len ťažké uveriť tomu, že mesačný príspevok vo výške 145 € v hrubom ich v Bratislave v tom školstve udrží. Pri možnostiach, ktoré hlavné mesto ľuďom ponúka je to viac než naivná predstava.
Ďalším zrejme dosť podstatným argumentom pre ministerstvo školstva bolo porovnávanie cien nehnuteľností v jednotlivých regiónoch Slovenska. Tu máme podozrenie, že ceny nehnuteľností v Bratislave, ktoré ministerstvo uvádzalo vo svojich analýzach boli umelo nadhodnotené zarátaním aj množstva lukratívnych developerských projektov. Inak si nemožno vysvetliť stav, keď ministerstvo uvádzalo cenu za meter štvorcový takmer o 1 000 € vyššiu, ako bola cena priemerného bytu na realitných portáloch napr. v Petržalke. Pritom bežný učiteľ v Bratislave si asi nebude kupovať lukratívny byt v centre Bratislavy takisto, ako si nebude kupovať lukratívny byt v Košiciach či v Prešove, lebo ani v jednom z týchto miest naňho ľudovo povedané nebude mať. Pri porovnávaní cien bežných dvoj či trojizbových bytov na sídliskách ako Petržalka či iné sídliská vo väčších slovenských mestách, sa ceny za meter štvorcový líšili len minimálne, rádovo v desiatkach, maximálne v dvoch či troch stovkách eur na meter štvorcový.
Aj keď možno úmysel zo strany Ministerstva školstva pri zavedení regionálnych príspevkov bol dobrý, konečný efekt je viac než mdlý a namiesto vyrovnávania rozdielov či zatraktívňovania školstva prináša len spory a pocit frustrácie pre učiteľov, ktorí žijú a pracujú mimo Bratislavy a boria sa s rovnakými cenami a problémami (mnohokrát aj väčšími).