Základom spoločnosti sú ľudia v určitom prostredí so spoločnými myšlienkami. Takže vychádzame zo skutočnosti, že každý človek je individualita nesúca si všetky základné ľudské vlastnosti, ktoré prezentuje podľa naučených skúsenostných mustier, potreby spolupatričnosti a sebaurčenia. Je potrebné si uvedomiť, že slovo prostredie zohľadňuje najširší význam a zahŕňa myšlienkové prostredie jednotlivca až po prostredie spoločenstva ako celku. Tu sa dostávame k základným pojmom – skutočné JA a spoločenská identita. Skutočné JA predstavuje súbor všetkých základných ľudských vlastností, ktorých prirodzená prezentácia k ostatným ľuďom je podmienená prostredím, z ktorého ten-ktorý jednotlivec pochádza a zároveň prostredím, v ktorom sa jedinec aktuálne nachádza. Zmes prezentovaných vlastností jednotlivca odzrkadľuje celospoločenské vnímanie prijateľného správania sa v spoločenstve = interakcia jednotlivec spoločnosť = morálka. Taktiež je potrebné uviesť zopár kľúčových pojmov spoločnosti ako sú – spoločenské vedomie, vyspelosť prostredia, prijateľné variácie správania. Práve tieto pojmy obsahujú informácie o danom prostredí a zároveň poukazujú na aktuálny stav spoločnosti a formujú prostredie pre jednotlivcov. Toto formované prostredie, ak je prirodzené a zdravé, vedie jednotlivcov k hláseniu sa k spoločnej identitea prirodzenej hrdosti, ktoré so sebou nesie aj zažité morálne hodnoty. Ak je spoločenské vedomie negatívne vyskladané, vyspelosť prostredia je nízka a variácie správania sú premenlivé podľa potreby konkrétnych jednotlivcov, dostávame sa do stavu prostredia tvoreného jednotlivcami, kde morálka v zásade nemá racionálny zmysel, pretože každý ide sám za seba (snaha o využívanie systému vo svoj prospech = boj o moc), a systém takto poskladaný je postavený len na presne vymedzených obmedzujúcich pravidlách obsahujúcich skryté „čierne diery“, cez ktoré je možné ospravedlniť čokoľvek. Asi najzaujímavejším momentom je prijatie faktu, že každý jednotlivec má jediné vlastné JA = základný súbor vlastností a veľa spoločenských identít (dieťa svojich rodičov, súrodenec, partner, rodič, manžel, priateľ, známy, pracovník, riaditeľ a pod.), spoločenské identity jednotlivca definujú v rámci toho-ktorého prostredia (rodinné prostredie, priateľské prostredie, pracovné prostredie, celospoločenské prostredie). Ku tomu všetkému treba porozumieť základnému princípu fungovania jednotlivca z pohľadu naplnenia základných potrieb vzhľadom na to-ktoré prostredie = boj o prežitie (materiálne zabezpečenie prežitia), sebaurčenie,spolupatričnosť a pocit zadosťučinenia (uspokojenie týchto potrieb je podmienené zručnosťou pracovať s informáciami). Samozrejmosťou je primárna rozdielnosť prostredí a tým pochopiteľná hierarchia vplyvu na prostredie. Pre pochopenie nadradenosti jednotlivých prostredí je potrebné vychádzať z celospoločensky zažitých pravidiel, ktoré sa opierajú o spoločensky dostupné informácie, ktoré vytvárajú obraz stavu toho-ktorého prostredia.
V tejto časti je potrebné si uvedomiť, že spoločnosť funguje v neustálom boji teórie a praxe. Na jednej strane tu máme vytvorený normalizovaný priestor tvorený zákonmi, kódexmi a podobne, na druhej strane tu máme ľudí, ktorí všetky tieto pravidlá obchádzajú. Otázka znie prečo? Hlavným dôvodom je prirodzená pochybovačnosť človeka. Žijeme v priestore, kde je prijateľné kalkulovať, využívať a klamať tak, aby výsledok pre nás bol čo najpriaznivejší. Sem patrí zaradiť inštitút hodnôt, spolupatričnosť vychádzajúcu z identity a prirodzenej hrdosti národa. Ak sú v spoločnosti prirodzene pestované hodnoty, vedenie k identite a spolupatričnosti, národná hrdosť sa dostaví sama. Žiaľ, dnes sme svedkami zvrátenia hodnôt a upriamenie sa na vytvorenie len dvoch novodobých, tými sú moc a peniaze. Tým sme docielili, že celá existencia sa vrtí okolo schopnosti mať moc nad druhými a získavať maximálne peňažné zisky, takže akékoľvek reálne hodnoty sa stali bezcennými a viacmenej obťažujúcimi. Tým, že ľudia nezískali zručnosť diskutovať sa prehĺbila spoločenská priepasť empatie, tolerancie a schopnosť vytvárať spoločné hodnoty.
demokracia a sloboda v prostredí Slovenskej republiky – Slovenská republika sa v roku 1989 plynule preklopila z tvrdo centralizovaného systému (socializmu – kde všeobecne platili nepísané pravidlá: všetko je všetkých, všetci sme si rovní – čo sa týka materiálnych statkov), do takzvanej demokracie (sloboda prejavu a pohybu, možnosť nadobúdať majetkové statky a samostatnou/intenzívnou prácou na sebe pracovať). Historicky nevídaná premena, keďže pri vzbure nám „stačili“ len klúče, ktorými stačilo zaštrngať a demokracia vstúpila. Rozpor vo vnímaní systémov však s odstupom času vyplavil otázky, ktoré si predtým ľudia vôbec neuvedomovali. Vzniklo to jednoduchým dopytom z predošlého režimu po slobode. Slovo sloboda obsahovalo všetky druhy slobôd, od slobody slova až po slobodu pohybu. Žiaľ, čas ukázal, že sme nepochopili rozmer slobody. Sloboda so sebou prináša obrovskú zodpovednosť, ktorá určuje mantinely čo môžeme a čo nie (vychádzame z kombinácie uvedomenia si vlastnej identity (historickými faktami o našich predkoch) a stotožnenie sa s národnou ideou a potrebou vytvoriť lepšie podmienky pre naše deti, pretože naša národná identita nepredstavuje nič, pokiaľ k nej nevedieme naše deti, ktoré týmto preberajú štafetu a prenášajú ju do ďalších generácií). Sloboda je ovplyvnená samotným vnímaním jednotlivcov situácie prežitej v priamej konfrontácii s aktuálnym stavom a očakávaním, ktoré vánok nového usporiadania prináša. Zodpovednosť je v našej spoločnosti neustále veľmi zriedkavá, je to podmienené prenesenými naučenými myšlienkovými pochodmi a vnímaním prostredia z čias minulých. Narážam hlavne na všeobecne zažité fakty: kto nekradne, okráda vlastnú rodinu aimitácia činnosti, ktorá zabezpečovala plnenie noriem nad 100%. Socializmus v zmysle duševného prostredia a jeho trvania „vychoval“ generácie ľudí, ktoré v princípe inštitucionalizoval. To sa dá najlepšie prirovnať k väzňom. Totiž, keď kriminálnika odsúdia a stane sa väzňom, musí prijať pravidlá v danej inštitúcii. Počas celého obdobia výkonu trestu nadáva na nastavený režim, cnie sa mu za slobodou, ale čas, ktorý strávi za väzenskými múrmi ho pomaly ale isto preformátuje a prestane byť schopný existovať inak ako za múrmi väzenia – s presne stanovenými pravidlami a režimom. Tým poukazujem na skutočnosť, že ľudia nedokázali duševne obsiahnuť rozmer demokracie, slobody a už vôbec nebrali do úvahy vlastnú zodpovednosť za rozhodnutia a prípadné poučenie sa z neúspechu. Tu vznikol priestor, že ľudia naučení z čias socializmu preniesli ďalšiu chybnú myšlienku, že štát sa o nás postará, lebo v časoch socializmu boli podmienky veľmi prosté: každý musel mať prácu, každý musel mať bývanie, každý mal zabezpečený život (základné atribúty nielen socialistického života občana: mať kde bývať, mať čo jesť, mať si čo obliecť, pričom je nevyhnutné pribaliť hlavnú premennú – morálne ústupky). Z toho jasne vyplýva, že konfrontácia so skutočnosťou, že každý zrazu nesie zodpovednosť sám za seba ľuďom dáva pocit, že boli podvedení. Tento fakt pripisujem k naleteniu obyvateľov na politické reči jednotlivcov, ktorý predstavovali pre menej zdatných svetielko nádeje, že sa o nich niekto postará a vezme zodpovednosť za ich životy na seba. Ako sme sa však vysporiadali tak jednoducho so zmenou systému? V podstate sme prebrali zaužívaný model zastupiteľskej demokracie formou politických strán. Čo znamená, že pre to, aby ste sa vedeli uchádzať o priazeň voličov, je potrebné vytvoriť iniciatívu ľudí a tú pretaviť do politickej strany. Ako však môže niekto z prostého ľudu založiť, financovať politickú stranu? Je nevyhnutná podpora ostatných, žiaľ v dobe, keď sa formovalo Slovensko logicky nemohli existovať donori, ktorí by dokázali bezbreho financovať politické strany pre dobro všetkých. Veď úprimne sa zamyslime, socializmus fungoval na princípe rovnosti – nikto nemá viac ako ten druhý. Zaštrngáme kľúčami a behom pár mesiacov mame zvrchovaný demokratický štát. Ako sa môže niekto hlásiť do verejnej služby, obetovať vlastný čas a peniaze, aby vytvoril spoločnosť, kde sa všetci budeme cítiť dobre? Ono tento scénár ani nie je utopistický, len je nevyhnutné vychádzať z iného základu zlomového bodu. Prevrat, ako rok 1989 mnohí nazývajú bolľ veľmi kľudný, žiaden potrestaný štátnik za zločiny, ktoré spôsobil, práve naopak, mená vysokých funkcionárov sa opätovne objavujú v politických štruktúrach alebo v úzadí a donorujú nové tváre demokracie. Je zrejmé, že obdobie okolo 1989 je neustále prikryté rúškom tajomstva, ktoré v záujme poniektorých nie je možné odkryť.
politické strany – Vznik politických strán, ich skutočný účel a prínos je vždy veľmi otázny. V dávnych dobách, keď vznikla demokracia boli dané jasné pravidlá – chceš hovoriť do fungovania systému? prispievaj poplatkami do spoločnej pokladne a môžeš sa zúčasťnovať pri tvorbe pravidiel, tento stav však netrval dlho, pretože pocit moci je opojný a samotný význam slova demokracia sa pozmenil tak radikálne, že dnes fungujeme skôr v režime pseudodemokracie. Ľudia vytvorili pravidlá, ktorými definovali zastupiteľskú demokraciu. Tá znamená, že neznámy hlúčik ľudí vytvorí iniciatívu pre zmenu s presvedčením, že ich videnie sveta a pravidlá sú tie najlepšie a tými zbierajú body v pospolitom ľude. Fakt ale je, že tieto politické strany musia splnit zákonom dané pravidlá (pravidlá, ktoré vytvorili predošlé politické zoskupenia a skôr zohľadňujú pakt zodpovedného neútočenia politických strán voči sebe = funguje len scénárovo zvládnuté útočenie pre pocit vyrovnaných síl). Za 25 rokov „demokracie“ na Slovensku politické strany dokázali zakoreniť do ľudí myšlienky, ktoré naznačujú, že politické strany vznikajú za účelom výnosov vo svoj vlastný prospech (spravidla platí, že najväčšia politická strana obchoduje s mocou – vytvára pravidlá a dohliada na beztrestnosť tých, ktorí si zaplatili za tento typ komodity). Každá politická strana vzniká na základe nadšencov, ktorí chcú priniesť zmenu do spravovania spoločnosti. Žiaľ sme svedkami, že rétorika o zmene správnym smerom sú len zámienka dostať sa k nevyčerpateľným zdrojom spoločnej pokladnice. Politické strany dnes vznikajú skôr ako riadená konkurencia a je priamo vytváraná alebo dotovaná tajnými kanálmi už existujúcimi politikmi alebo ich skrytými donormi, ktorí plánujú svoj nepretržitý prospech po akejkoľvek politickej zmene. Politické strany majú formu akejsi ochrany 25 ročného tajomstva skutočnosti o roku 1989 a vďaka tomu, že v politike ostávajú takzvaní štandardní politici vtiera do mysle pocit, že ešte stále majú čo zakrývať (dohliadať, aby sa pravda nikdy nedostala na svetlo sveta), inak si ich pôsobenie logicky nedokážem vysvetliť. Vychádzam z faktu, že za 25 rokov demokratickej politiky systém nie je nastavený logicky a pre ľudí. Potýkame sa s tak banálnymi zlyhaniami, ktoré naznačujú, že nie sme funkčná spoločnosť. Skôr to podporuje vzik závažných precedensov, ktoré sú tolerované len z dôvodu zaviazania si ľudí, ktorí zlyhali. Tento spôsob fungovania som nazval úradnícky filter to znamená, že medzi politikmi a obyvateľmi je štátna správa = úradnícky filter. V praxi to je nasledovne nastavené, politik môže použiť akúkoľvek populistickú rétoriku, že zriadi také alebo onaké fungovanie úradov štátnej správy pretože vie, že vďaka množstvo úradníkov, ich rozloženiu a hierarchii sa jeho zodpovednosť rosype a nefunkčnosť svojich vyjadrení vie ospravedlniť rozpravou v štýle zlyhania jednotlivca. Úradnícky filter funguje obojstranne, pretože dosadení ľudia do vedúcich pozícií dokážu efektívne chrániť záujmy a osoby za nimi stojace vďaka byrokratickej správe a postupnosti v dožadovaní sa oprávnených nárokov a vo vyvodzovaní zodpovednosti. Taktiež zabraňuje zodpovedným zamestnancom prejaviť svoje pripomienky a návrhy pre zlepšenie fungovania tej-ktorej správy. Treba však aj poukázať na fakt, že vyrastá nová generácia, ktorá nie je schopná pochopiť ako sa dá získať peňažný benefit a pritom nevytvoriť žiadnu hodnotu? Pretože ak nová generácia dostane možnosť niečo vytvoriť, napraviť alebo udržiavať, vždy to dokáže za minimálne finančné prostriedky, pričom výsledok zodpovedá veľmi vysokej kvalite ako odbornej, tak remeselnej. Pri takýchto aktivitách vychádza jediný dôvod, prečo nie je záujem o efektívne riešenie a nápravu systému tak, aby sa dokázali finančné prostriedky využívať efektívnym spôsobom a tým je legitímna celospoločenská otázka Čo sa vlastne robilo tých 25 rokov? Rétorika politických predstaviteľov spočíva takmer vždy na vyviňovaní sa z káuz tvrdením, veď tí druhí robili to alebo ono. Životný cyklus politikov je v zásade veľmi rýchly a musia neustále „správne“ reagovať na podnety od občanov republiky. Vzhľadom na túto skutočnosť sme svedkami predvolebných sľubov, ktoré prezentujú ako protihodnotu za hlasovú podporu oprávnených voličov. Je zaujímavé, že pre demokraticky úspešné voľby postačuje veľmi nízka účasť voličov, pričom koncové percentuálne grafy volebného úspechu nie sú podmienené celkovou účasťou, ale len delením hlasov zúčastnených voličov. V praxi to znamená, že aj napriek skutočnosti, že k volebným urnám príde zo 100% oprávnených voličov len 40% (60% voličov odignoruje voľby z akéhokoľvek dôvodu), udelené hlasy sa delia tak, aby tvorili 100% voličov. Skutočnosť je však taká, že demokratické voľby by mali odzrkadľovať realitu klímy v spoločnosti, takže by mala byť povinnosť priznať neúčasť a následne v tom istom grafe aj delenie podľa preferncií hlasov. Pritom spôsob, kde vôľa obyvateľstva sa zásadne zobrazuje vrátane odignorovaného hlasovacieho práva (grafy sa vytvárajú zásadne s podmiekou celkovej účasti), poznáme hlavne v demokratickom nástroji zvanom referendum – žiaľ, ani to nie som v zhode s tým, že by sme tomuto nástroju vôbec rozumeli. Ale, ak by sme zaviedli podmienku zobrazovanie výsledkov volieb podľa pravidiel v referende, mohlo by sa stať, že veľký počet politických strán by v boji o voliča neutŕžila hranicu zvoliteľnosti, ba dokonca ani nevyhnutné 3% na vyplatenie dotácie zo štátneho rozpočtu za každý voličský hlas. Tu by som veľmi rád upriamil pozornosť na fakt, že v dnešnej situácii postačuje vyskladať 25 rokov omielané frázy o zmene a zodpovednosti, aby politický subjekt dokázal zožať vo voľbách minimálne 3% alebo viac a získať tak oprávnenie na dotáciu za voličský hlas. Je nevyhnutné si uvedomiť, že politické zoskupenia pred voľbami hrdo hlásia silné heslá, ktoré vedia, že ak nebude politická vôľa ostatných strán, neprejdu. Tieto sľuby sú pred voľbami prezentované a podmienené maximálnym počtom voličských hlasov, ale po voľbách sa pre splnenie toho-ktorehého sľubu kladie vysoký dôraz na splnenie priaznivých podmienok. Ak si jednoducho zrátame počet politických strán, ktoré sa uchádzajú o priazeň a prezentujú svoje sľuby, k tomu pridáme skutočnosť frustrácie a demotivácie obyvateľstva, ďalej vedomosť politickej vôle dlhodobých politikov nám jasne vychádza, že akékoľvek snahy o zlepšenie systému a jeho zefektívnenie a zrovnoprávnenie v podstate nie je možné.
rozdeľovanie nedeliteľného – zaužívaným spôsobom ako dosiahnuť pomyselnú autonómiu v názoroch a rozhodnutiach sme od roku 1989 dosiahli tým, že sme začali deliť témy, ktoré sú previazané medzi sebou, vďaka neschopnosti diskutovať a prijímať iné názory, ktoré by bolo vhodné kompilovať do spoločných riešení sme vstúpili do prostredia, kde sme striktne určili, že každá oblasť je autonómna a neovplyvňuje ostatné. Vďaka tomuto prístupu sme dosiahli absolútne roztrieštenie základných služieb pre občanov tým, že jednotlivé úrady medzi sebou nezdieľajú potrebné dáta. Pripisujeme to hlavne deleniu úradov medzi jednotlivé rezorty, ktoré ovladajú konkrétni dosadení politici, tí spravidla preferujú vlastné vnímanie spracovania dát (čo kamarát dokáže). Treba sa na danú situáciu pozrieť trošku z uhla politika. Ak by naozaj spracovali systém, ktorý by zaberal všetky štátne úrady naprieč (superregister) a vytvorili by systémy pre každý úrad podľa potrieb spracovania agendy (každý úrad pracuje s odlišnými dátami, ale základné informácie majú vždy totožné), dokázali by efektívne verifikovať existujúce dáta z viacerých zdrojov a tým predísť zbytočnej byrokratickej záťaži občana. V prípade, že by takýto systém bol zavedený do praxe, nedalo by sa vytvoriť priestor pre úplatky, organizované krádeže (oblasť katastra a pozemková politika), čo je v priamom rozpore s ľahkým, pravidelným a nikdy nekončiacim zdrojom financií. Ano, dá sa namietať, že politici sa snažia vytvoriť taký systém, žiaľ za 25 rokov tu ešte stále nie je, pretože ak by bol, znamená to koniec zlatej éry úplatkov a hrozbe odkrytia skutočností a nedbanlivosti úradníkov. Ďaľšou výhodou delenia nedeiteľného je skutočnosť, že môžete vytvárať projekty, ktoré budú duplicitné, pretože každý si daný projekt robí sám, od začiatku, neexistuje tok informácií a diskusia, ktorá by výsledky projektu „brúsila“ do kvalitnej štúdie pomáhajúcej širokospektrálne.
trieštenie zodpovednosti – za uplynulé obdobie 25tich rokov sme sa naučili na vytváranie nových a nových funkcií, ktoré sú hierarchycky usporiadané, v zásade neprinášajú žiadny posun, skôr vzbudzujú pocit, že vytváranie funkcií je podmienené vďake a zabezpečeniu konkrétnych ľudí za služby alebo pozornosti, ktoré už tvorca funkcií požil. Tvrdé dodržiavanie hierarchie v kombinácii nefunkčným systémom zabezpečuje zneprehľadnenie komunikácie v štruktúre a prípadné zlyhania sa veľmi ťažko dokazujú, pretože neexistuje exaktná spätná kontrola