Posledné dni mi pripomenuli panoptikum mesta prievidzkého, kde navonok všetko naznačuje správne fungovanie. Isto neušlo vašej pozornosti video zo zastupiteľstva vo Fekišovciach. Práve ono mi pripomenulo v akom zúfalom stave sa nachádzame ako spoločnosť. Pri zbežnom sledovaní som mal pocit, že sedím snáď vo všetkých zoskupeniach, v ktorých mám mandát vystupovať. Žiaľ s puľutovaním musím konštatovať, že rozdielov by ste videli pramálo, snáď len sofistikovanejší slovný prejav. Takže mi neostalo nič iné len si sadnúť k počítaču a napísať pár riadkov o stave spoločnosti. Pravda je taká, že ak chcete viesť dialóg na odbornej úrovni, nedokážete v dnešnom zložení mesta Prievidza nájsť partnerov k tomu schopných. Ono mestské zastupiteľstvo v rukách pani primátorky funguje na detskej premise „s nimi sa nebavte, nie sú naši kamaráti”. Žiaľ voľby dovolili, že mestské zastupiteľstvo je zväčša vyskladané poslancami za politický klub SPOLU, takže sa demokracia v podaní Macháčkovej robí veľmi elegantným spôsobom, pretože vždy nás prehlasujú. Nefunguje žiadna argumentácia ani ľudský prístup, ide len o efekt „vyhraj voľby, môžeš všetko”. Rozmýšľal som, kde sa stala chyba. Problém si nesieme v našej minulosti. Prievidza mala byť projekt prvého ateistického mesta v Československu, z toho vyplýva aj výchova ľudí, že pred baníctvom tu nič nebolo, veď ako by aj mohlo.
Minulý rok sa mesto pustilo do rozsiahlej rekonštrukcie meštianskeho domu na námestí. Väčšina obyvateľov si podprahovo myslela, že by tam malo byť múzeum. Konkrétne Hornonitrianske múzeum v Prievidzi, ktorého zriaďovateľom je Trenčiansky samosprávny kraj. To múzeum, o ktorom väčšina obyvateľov ani nevie, že v meste je. Mesto na začiatku deklarovalo, že v zrekoštruovaných priestoroch bude múzeum, zabuli však povedať celú pravdu, a to, že len na prvom poschodí. Čo samozrejme pre potreby múzea a jeho spoločenskej funkcii nepostačuje. Vedenie mesta len chcelo odobriť a ospraveldniť začatie rekonštrukcie pod zámienkou peknej doživotnej výstavky histórie mesta Prievidza, samozrejme predpokladám od čias ťažby uhlia. Vzhľadom na neschopnosť navodiť odborný dialóg medzi mestom, tsk a vedením múzea vznikla iniciatíva, ktorá suplovala to, za čo všetci platíme volených zástupcov. Ak prebiehali akékoľvek diskusie, tak len s konkrétnymi ľuďmi pre navodenie dojmu riešenia situácie. Viem, že mesto, tsk, vedenie múzea a odborná verejnosť nikdy nesedeli za jedným stolom a neviedli dialóg na tému múzea v meštianskom dome. Pretože každý má svoje záujmy a žiaľ na verejný nezostal priestor z pozície volených zástupcov (česť vínimkám). Treba si však uvedomiť, že múzeum nie je len sklad našej minulosti. Múzeum je pamätníkom príbehov, ktoré utvárali našu minulosť a teda aj našu súčasnosť. Pretože bez porozumenia, vysporiadania a prijatia vlastnej minulosti nedokážeme dospieť k duševnej zrelosti. Ono posledné obdobie ukazuje, že ako národ sme nikdy nemali vlastnú identitu, z ktorej plynú pocit spolupatričnosti a prirodzený pocit hrdosti. V takom prostredí má prirodzené miesto morálka.
Alebo máte pocit, že v takomto prostredí dokážeme byť šťastní?
text vyšiel v regionálnych novinách a bol upravený poslancom TSK Miroslavom Žiakom
