autor: Mgr. Matúš Baňas, člen OZPŠaV na Slovensku | zdroj: Časopisovnňa
Som pedagóg, učím 15 rokov a túžim zažiť obdobie v školstve, kedy by som mohol len učiť. Za tých 15 rokov som stihol prežiť dve kvázi reformy školstva, ktoré spravidla priniesli len viac administratívnej práce a menší či väčší chaos do školstva. Na ceste je ďalšia reforma, o ktorej väčšina pedagogického zboru nič nevie a tí, ktorí niečo málo o tom vedia, tak sa desia, aký rozvrat to prinesie. Ak však nepracujete v školstve, tak z médií musíte mať pocit, že naše školstvo čaká úžasné obdobie, lebo tak je to minimálne spotmi a reklamami prezentované. My, ktorí pracujeme vnútri systému, sme znechutení, demotivovaní a odsunutí na vedľajšiu koľaj.
A tak tu máme reformu, ktorou slovami ministra ideme v roku 2021 skákať do 21. storočia. Celá príprava reformy sa odohrala počas prvej vlny pandémie za zatvorenými dverami. Osobne som sa mal možnosť zoznámiť s jej bližšími zámermi v máji tohto roka. V júni 2021 som sa prostredníctvom Odborového zväzu školstva zúčastnil rokovania na ministerstve školstva ohľadne chystanej reformy. Toto rokovanie mi prišlo ako stret dvoch odlišných svetov. Na jednej strane akademicko-byrokratický svet reprezentovaný pánom prof. Pupalom, pani Hapalovou a ďalšími zástupcami ŠPÚ. Na druhej strane svet učiteľov a riaditeľov z praxe reprezentovaný zástupcami Odborového zväzu školstva a Združenia základných škôl Slovenska.
V krátkosti načrtnem niektoré témy, ktoré sa na rokovaní preberali a pri ktorých som pochopil, že ľudia, ktorí idú reformu diktovať, k pedagogickej praxi zrejme ani nepričuchli.
- Od pána prof. Pupalu sme si vypočuli temer akademickú prednášku o tom, v akom sovietskom modeli vzdelávania fungujeme a že je to potrebné zmeniť zavedením cyklov (namiesto 9 ročníkov na ZŠ – 3 cykly). Nedostali sme však konkrétnu odpoveď, ako má táto zmena skvalitniť vzdelávanie. Nedá mi ešte nespomenúť, ako nás pán profesor presviedčal, že je potrebné, aby na prvom stupni ZŠ učili v triede aj iné učiteľky ako triedna, lebo deti potom nie sú zvyknuté na druhom stupni na rôznych učiteľov. Táto situácia mi prišla priam komická, lebo všetci prítomní pedagógovia z praxe reagovali argumentmi, že to sa predsa deje už dnes a na prvom stupni bežne učia v jednej triede viacerí pedagógovia. Osobne som nedostal ani odpoveď na otázku, na príklade ktorých krajín ideme zavádzať tieto zmeny.
- Výhoda zavedenia cyklov bola neskôr na stretnutí prezentovaná príkladom, že napr. dnes, keď sa žiak nenaučí čítať či písať v prvom ročníku, tak prepadne. Po novom by v prvom cykle (dnešný 1.-3. ročník) mal na to tri roky. Ja len dodávam, že dnes sa 3 roky učia čítať a písať žiaci v špeciálnych triedach a špeciálnych školách. Opýtal som sa, prečo ideme základné školy ponížiť na úroveň špeciálnych a že v tom nevidím rozvoj, skôr znižovanie úrovne škôl. Odpoveď som opäť nedostal. Jediný cieľ, ktorý sa tu dá pobadať, nie je zvyšovanie úrovne, ale snaha za každú cenu znížiť percento prepadajúcich žiakov.
- Argumentom podobného kalibru je aj zavedenie možnosti, aby žiak, ktorý končí povinnú školskú dochádzku (je jedno v ktorom ročníku ZŠ), mohol požiadať o Testovanie 9 a ak ho absolvuje na vtedy spomínaných aspoň 30 %, získa doklad, že ukončil nižšie stredné vzdelávanie (čiže základnú školu). Tu bolo argumentované zo strany ŠPÚ, prečo má žiak chodiť 10 rokov do školy a nedostane doklad o ukončení vzdelania. Na moju otázku, ako môže dostať doklad o úspešnom ukončení vzdelania, keď ho nezvládol a vôbec ho neovláda, som odpoveď nedostal. Už len ironicky dodávam, že s takýmto postupom očakávam čoskoro, že každý bude mať právo získať maturitu a neskôr aj vysokoškolský diplom aj bez preukázania akýchkoľvek vedomostí.
- Keďže v čase rokovania bola navrhnutá aj zmena v školskom zákone – zmeniť celkové hodnotenie žiaka len na prospel – neprospel, argumentovali sme, že je to demotivujúce pre žiakov a chceme ponechať celkové hodnotenie prospel s vyznamenaním, prospel veľmi dobre, prospel a neprospel. Úradníci z ministerstva aj s prítomnou štátnou tajomníčkou ministerstva školstva nás začali presviedčať, že to predsa nie je zmena a aj dnes je v školskom zákone celkové hodnotenie žiaka len prospel – neprospel. Museli sme načítať aktuálne platný školský zákon, aby sme ich presvedčili, že sú na omyle. Pritom sme im hovorili, že predsa vieme, čo každý polrok uvádzame na vysvedčeniach. Pre mňa to bol len ďalší dôkaz nekompetentnosti a odtrhnutia od reálnej praxe.
- Čerešničkou v tomto rokovaní bolo, že síce môžeme rokovať o podrobnostiach reformy, ale samotná reforma musí prebehnúť, lebo bola zaradená do Plánu obnovy a tak aj schválená vládou a EÚ. Skrátka Plán obnovy a peniaze z EÚ sa teraz stanú nástrojom vydierania ministerstva školstva voči pedagogickej verejnosti, ktorá sa nebude stotožňovať s reformou.
O nás bez nás
Pritom stačilo tak málo – aspoň sa opýtať, alebo snažiť sa skontaktovať so zástupcami pedagogickej verejnosti a jednotlivými organizáciami, ktoré ich zastupujú. Ale to sa nestalo – odpoveď ministerstva školstva, lebo pandémia. V čase, keď sme sa ako pedagógovia každý deň spájali so žiakmi prostredníctvom všetkých dostupných informačno-komunikačných technológií, nebolo ministerstvo školstva schopné urobiť ani jednu videokonferenciu, kde by prezentovalo svoje reformné snahy a vypočulo si možné pripomienky a zapracovalo ich. Otázkou ostáva či to ministerstvo nebolo schopné urobiť, alebo jednoducho nechcelo. Pod rúškom prvej vlny pandémie sa tak dala na papier a rovno aj schválila „najväčšia“ reforma školstva. Problém je, že tí, ktorí ju majú uskutočniť pri tom neboli.
A práve bez podpory a ochoty pedagógov ísť do týchto zmien sa žiadnej reformy nedočkáme. Preto nerozumiem tomuto direktívnemu prístupu ministerstva, ktoré vedie nominant liberálnej strany. Avšak za spôsob, akým sa ide zavádzať reforma školstva, by sa nemuseli hanbiť ani komunisti.
Je potrebné dodať aj to, že opäť ide ministerstvo školstva na reformu z opačného konca. Nakoľko vysoké školy pedagogických odborov nemajú bližšie informácie, čo mi aj v lete tohto roku potvrdil môj známy – prodekan pedagogickej vysokej školy. Keď som mu vysvetľoval, akých rokovaní som sa zúčastnil a čo sa v školstve chystá, tak mi len povedal, že zatiaľ majú o reforme iba všeobecné informácie, bez toho aby sa nejako začali na ňu pripravovať. Čo je dosť divné, keďže vysoké školy sú aktuálne v procese cyklickej akreditácie a zmena v príprave budúcich učiteľov je pre nich dôležitá z pohľadu úpravy učiteľských študijných programov. Ako prodekan mal možnosť prvýkrát oficiálne vyjadriť sa k návrhu reformy až v septembri tohto roka. Čiže ideme meniť celý systém výučby, ale inštitúcie, ktoré by na to mali prichystať budúcich pedagógov, o tom neinformujeme. Pri všetkej úcte máme zarobené na ďalšiu kvázi reformu.
Konkurz na odborníkov
Zmeny obsahu vzdelávania majú pripraviť skupiny odborníkov. Priznám sa, že pri slove odborník posledné roky vždy spozorniem, keďže v našej spoločnosti sme si už pomaly zvykli označovať týmto slovom temer každého, kto dokáže k problematike svojho rezortu povedať aspoň dve súvislé vety. Bohužiaľ, tak vyzeralo aj hľadanie týchto odborníkov – v priebehu júna visel na Facebook-u (mimochodom hlavné komunikačné médium ministerstva, nie oficiálna stránka ministerstva a ak ste náhodou riaditeľ školy a nie ste na Facebooku, tak sa ani niektoré podstatné zmeny nemusíte dozvedieť!) oznam, že záujemcovia do pracovných skupín na zmenu obsahu vzdelávania sa môžu hlásiť. Skrátka ako do Superstar či iných show. Nie výber, ale doslova nábor na „odborníkov“.
Ešte väčší chaos v školstve na obzore
Otázkou ostáva, kto rozhodne o tom, či tá ktorá škola začne vyučovať v cykloch? Už schválená novela zákona dáva túto možnosť školám od 1.1.2022. Kto však bude tým, kto školu pošle na túto cestu – zriaďovateľ? riaditeľ? rada školy? Ktokoľvek z nich to bude, ak nebude mať reforma podporu v pedagogickom zbore, tak to bude veľmi bolestný proces pre školu a teda aj pre žiakov. Nehovoriac o tom, že tu hrozí aj odchod pedagógov, ktorí sa jednoducho odmietnu podieľať na ďalšom prepisovaní stoviek strán školských dokumentov, ktoré s tým nesporne súvisieť budú.
Nechcem si ani predstaviť aké problémy budú pri prestupe žiakov medzi školami. Ak príde žiak zo školy, kde sa vzdelával v cykloch, na školu s riadnymi ročníkmi alebo naopak, môže sa stať, že niektoré učivo ani nepreberie, alebo niečo bude preberať aj dvakrát.
Aj keď v úvode vyššie spomínaného rokovania na ministerstve školstva nám bolo prisľúbené, že zavádzanie cyklov do škôl bude možnosť, nie povinnosť, už teraz bolo naznačené, že od roku 2024 – 2026 bude povinnosť učiť v cykloch pre všetky školy. Aké politické krytie bude mať táto povinnosť v tomto období? A ak dôjde k zmene vlády a nebodaj aj k zmene pohľadu na vzdelávanie na ministerstve školstva, čo potom so školami, ktoré tento systém príjmu? Osobne sa obávam (a nie som zďaleka sám), že to do školstva zavedie ešte väčší chaos ako v ňom je teraz. Už len zavedením cyklov nebude jasné, čo by mal žiak v ktorom ročníku ovládať – naučiť sa.
Verím, že každý, kto bude tento článok čítať, zažil vo svojom živote dobrého učiteľa a takisto, že zažil zlého alebo slabého učiteľa. To, čo si asi zatiaľ žiadne vedenie ministerstva školstva neuvedomilo, je, že dobrý učiteľ naučí v akomkoľvek systéme či reforme, s pomôckami či bez nich. Problém je, že tých dobrých pedagógov nám prudko ubúda. A pri tom, čo chce ministerstvo školstva na nich naváľať a nijako neohodnotiť, ten odliv bude ešte väčší.
Školstvo je priorita
Krásna fráza, ktorú sme sa naučili počúvať z úst každého jedného ministra školstva naprieč politickým spektrom – školstvo a vzdelanie je pre nás priorita. Bohužiaľ, keď sa dostaneme k téme platov pedagógov, tak navyšovať platy učiteľom chcú vždy len opoziční politici. Akonáhle sa stanú opoziční politici koaličnými, tak o zvyšovaní platov nechcú ani počuť.
To, čo predvádzajú minister financií, minister školstva a ďalší kompetentní ministri je fraškou a hanbou nielen voči pedagógom, ale voči všetkým ľuďom pracujúcim v štátnej a verejnej správe. Čo má čo minister financií odkazovať odborárom, aby išli u iného politika niečo vybavovať a potom možno bude zvýšenie platov. Rád to za pána ministra financií pôjdem riešiť, ak mi dá svoj plat a pôjde on za mňa robiť moju robotu.
Príspevok 100 € na konci roka pre pedagógov, ktorý minister školstva prezentoval ako úžasný výdobytok, je presne 8,33 € mesačne. Nehovoriac o tom, že daný príspevok bol dohodnutý už v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa minulého roku a teda nejde o nič navyše, čo by sa ministrovi školstva podarilo presadiť (článok II, ods. 3 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na rok 2021 uzavretej 22.12.2020). A samozrejme, aby sme opätovne robili sváry v celom rezorte, tak peniaze na spomínaný príplatok nepošleme pedagógom v materských školách, pedagogickým asistentom, nepedagogickým zamestnancom a mnohým ďalším. Je to fakt skvelé, keď ako riaditeľ dostanete na účet školy peniaze na príplatok tak pre niečo vyše polovicu zamestnancov. Ak chcete byť korektný, tak pre ostatných musíte hľadať vo vlastných už beztak obmedzených zdrojoch. Naozaj šalamúnske riešenie ministerstva školstva. A potom sa akože čudujeme, prečo v takej Bratislave ani nezoženieme do školy ekonómku, vychovávateľku a pod., lebo to skrátka nikto za ten smiešny plat robiť nepôjde.
Od súčasných vládnych činiteľov počúvame, ako sa zastavilo kradnutie, stopli sa nevýhodné projekty, ušetrilo sa mnoho finančných zdrojov. Pýtam sa, kde tie zdroje sú, keď na zvýšenie platov nenájdeme ani cent v čase super inflácie. Zdôrazňujem aj fakt, že na nákup vojenskej techniky plánuje Slovenská republika vynaložiť 2 miliardy eur s dovetkom, lebo máme záväzky voči NATO. Pýtam sa, kde sú záväzky tejto krajiny voči budúcnosti ľudí v nej žijúcich?
Nezvládnutá pandémia
Záverom mi nedá, nezastaviť sa pri probléme posledného mesiaca. Zatiaľ čo v prvej a druhej vlne pandémie sme nezmyselne dlho sedeli doma a von chodili dobre že nie v skafandroch. Teraz v tretej vlne, keď je tu prítomný najnákazlivejší variant vírusu, zrušíme najprv rúška žiakom v triedach, potom zrušíme aj karanténu triede, ak je výsledok žiaka pozitívny len na antigénovom teste. A výsledkom je poloprázdna, miestami úplne prázdna škola. Nevidím žiadny zmysel v tom, ak je viac ako polovica žiakov školy doma v karanténe alebo s covid-19, aby škola ďalej fungovala v plnom režime.
Úplnou „chuťovkou“ v tomto nefungujúcom režime sú antigénové samotesty, ktoré sa vo veľkom distribuovali aj ďalej distribuujú na školy. Výsledok tohto testu však už nikto neberie v úvahu, ani lekári, ani RÚVZ, ani NCZI … Načo sú nám tieto testy??? Na škole, kde pôsobím máme aj žiakov z marginalizovanej rómskej komunity. Keď nám postupne začali chorľavieť učiteľky, rozhodli sme sa otestovať so súhlasom rodičov týmito samotestami žiakov. Výsledok bol takmer v každej druhej triede niekto pozitívny, niekde aj viacerí pozitívni naraz. Keď sme na základe týchto výsledkov opakovane žiadali RÚVZ, aby prišli pretestovať celú osadu, dostali sme odpoveď, že čo my chceme, keď tam nikto oficiálne nie je pozitívny. Keďže rodičia pozitívne testovaných detí nezaregistrovali požiadavku na PCR test a teda takýto test im ani nebol vykonaný, tak oficiálne nikto nie je nakazený. A tak je v obci pre pandémiu zavretý obecný úrad aj komunitné centrum, lekárka vybavuje ľudí cez okno na ulicu, ale škola je otvorená stále.
Tiež nerozumiem prečo to nikto nerieši, nikomu to nevadí. V prvých dvoch vlnách sme počúvali odborníkov, ako ľahko môžu prenášať vírus deti a prečo nemôžeme otvoriť školy – pritom tu bolo pár desiatok prípadov. Niektoré osady strážila až armáda. A teraz? Karanténu nedodržiava takmer nikto, vírus je rozťahaný všade a my rušíme rúška a tvárime sa, že sa nič nedeje. Pritom by stačilo premorenú školu zavrieť na 2-3 týždne možno mesiac, ale to by asi niekomu nesedelo do štatistík. A tak si na záver dňa pozrieme peknú tlačovku pána ministra, aké je to všetko super a školy sú otvorené a nie sú zdrojom nákazy. Evidentne sme si zvolili cestu premorenia spoločnosti čo najskôr, len to oficiálne nikto nepovie.
Mediálny obraz verzus realita
Vec, ktorá ma najviac hnevá je mediálna prezentácia ministerstva školstva a s ňou súvisiaca servilnosť médií. Ak pracujete mimo školstva a vnímate len reklamy o modernizácii školstva (zmysel týchto reklám som zatiaľ nepochopil – okrem toho, že sa na to minuli nejaké euro peniažky), resp. tlačovky ministerstva, tak musíte nadobudnúť dojem, že v tom školstve to ide jedna báseň. Opak je však pravdou, nefunguje takmer nič.
Je pravdou, že osobne nestíham sledovať všetky médiá, ale doposiaľ som nezachytil zo strany novinárov akúkoľvek kritickú poznámku či snahu pýtať sa ministra na niečo viac ako je prezentované ministerstvom. Spravidla médiá len preberajú tlačové správy z ministerstva a žiadne kritické otázky nekladú. V porovnaní s tým, akým mediálnym tlakom sú podrobení niektorí iní ministri je to až na počudovanie.
A tak sledujeme krásny mediálny obraz súčasného ministerstva školstva postavený na hnijúcich základoch. Tak poďme skákať … uvidíme kam dopadneme