pridané: 24.2.2023 | autor: Ing. Mário Lelovský
predseda predsedníctva Digitálna koalícia
Vážení kolegovia,
dovoľte mi oboznámiť vás s mojím stanoviskom ku konceptu Digitálny príspevok v podobe, v akej je aktuálne prezentovaný na stránkach Inštitútu pre duševnú prácu (IDP). Návrh riešenia zabezpečenia prístupu žiakov k digitálnemu vybaveniu počas štúdia formou Digitálneho príspevku, tak ako ho navrhujú experti IDP, je, na pomery pred pandémiou, komplexne pripravený alternatívny návrh k tomu, čo by mal v princípe štandardne zabezpečiť štát (vzdelávací systém), a teda konkrétne ministerstvo školstva, spôsobom, aby sa žiaci aj pedagógovia v súčasnosti dostali v dostatočnej miere k potrebnému digitálnemu vybaveniu.
Globálna pandémia COVID-19 potvrdila, že Slovensko v oblasti digitálneho vybavenia škôl a digitálnych zručnostiach pedagógov významne zaostáva za reálnymi požiadavkami vzdelávacieho systému atakovaného vonkajšími hrozbami. Na žalostný stav našej krajiny v tejto oblasti poukazuje aj fakt, že zatiaľ čo iné krajiny (Česko, Chorvátsko) výzvy súvisiace s pandémiou úspešne zvládli a plynulo prešli na dištančnú formu vyučovania, Slovensko vzdelávanie dočasne prerušilo, a to s konštatovaním, že na dištančnú formu „nie sme pripravení“. V tomto smere ma osobne veľmi mrzí, že sa koncept Digitálneho príspevku nepodarilo presadiť ešte pred vypuknutím pandémie. Som si istý, že náš vzdelávací systém by ju v takom prípade zvládol podstatne efektívnejšie.
Koncept Digitálneho príspevku nielen, že konkrétne identifikuje slabé stránky vzdelávacieho systému ako celku, no zároveň aj navrhuje adekvátne spôsoby ich riešenia, a to v podobe príspevku pre jednotlivé školy. Práve tie by totiž mali najlepšie vedieť, čo pre systematický a efektívny rozvoj svojho digitálneho vybavenia skutočne potrebujú.
Ministerstvo školstva, ktoré disponuje významnými investičnými zdrojmi z Plánu obnovy a odolnosti v objeme približne stoosemdesiat miliónov eur, v posledných rokoch opakovane zrealizovalo na školách prieskum, na základe ktorého deklaruje, že vie, aké potreby majú školy v digitálnej oblasti. Na základe výsledkov prieskumu následne pripravilo dva projekty Digitálne vybavenie a Digitálna infraštruktúra škôl, ktoré by mali, a osobne si myslím, že by aj mohli, v prípade, že budú správne implementované, podstatnú časť problémov škôl vyriešiť. Za problematický však považujem fakt, že ministerstvo školstva, s výnimkou zaradenia škôl do jednej z troch kategórií z hľadiska digitálnej vybavenosti, dostatočne nereflektuje na individuálne potreby konkrétnych škôl. Centralizovaný nákup a dodávky rovnakých typov zariadení sa pritom v praxi opakovane ukázali ako neúčinné. Som presvedčený, že ministerstvo malo v tomto prípade zohľadniť príklady dobrej praxe zo zahraničia, ako aj odporúčania Digitálneho príspevku, a tieto implementovať do jednotlivých projektov Plánu obnovy a odolnosti, čo sa však, žiaľ, neudialo.
Digitálna priepasť a markantné rozdiely v prístupe žiakov k digitálnym zariadeniam na Slovensku je v našej krajine problém, ktorý, žiaľ, významne presahuje rámce konceptu Digitálneho príspevku. V rámci tejto oblasti pritom naša krajina dlhodobo nijakým spôsobom nepokrýva potreby žiakov zo znevýhodneného prostredia, pri ktorých, z môjho pohľadu, nie je možné očakávať, že takéto zariadenia, vo vlastníctve školy, budú žiakom dostupné na dostatočné obdobie „na doma“. Práve v tejto oblasti vidíme priestor na vzájomnú spoluprácu a zavádzanie podporných, nadväzujúcich aktivít. Jednou z nich je projekt Digitálnej koalície s názvom Digitálny žiak, ktorej cieľom je zvyšovať dostupnosť digitálnych zariadení pre všetkých žiakov, bez ohľadu na to, z akého socio-ekonomického prostredia pochádzajú, a zabezpečiť tak doručenie digitálneho vybavenia priamo do jednotlivých domácností. Sme presvedčení, že týmto projektom vytvoríme predpoklady na implementáciu ďalších aktivít a projektov na dosiahnutie nášho spoločného cieľu a tým je, aby každý žiak na Slovensku bol digitálny, a teda pripravený na digitálnu dobu, a to ako z pohľadu ďalšieho vzdelávania, tak aj následného úspešného zaradenia sa do praxe.
Som presvedčený, že využitím konceptu Digitálny príspevok a jeho prepojením na zdroje Plánu obnovy by bolo možné efektívnejšie zvládnuť výzvy, ktorým, z pohľadu digitálneho vybavenia jednotlivých škôl, čelí náš vzdelávací systém. V tomto smere mi však, žiaľ, neostáva iné, len konštatovať, že ministerstvo školstva sa týmto smerom neuberá, čo osobne považujem za veľkú škodu. Mám za to, že štát by sa mal snažiť o pochopenie dobrého zámeru tým spôsobom, že tú časť, ktorú môže zafinancovať sám, tú aj zabezpečí, avšak to, čo je nad rámec jeho možností a schopností, by si mal priznať, a v záujme efektívneho rozvoja vzdelávania, ich následne ponechať v kompetencii tretích strán.
V tejto súvislosti však mi však zároveň dovoľte poznamenať, že ani štát, a ani učiteľské a odborové organizácie, zásadným spôsobom neriešia problematiku malých škôl, ktoré nedokážu zabezpečiť očakávané výsledky a aktivity v dostatočnej miere. V tomto smere považujem za rozumné malé školy integrovať do väčších celkov, a zabezpečiť tak žiakom skutočne kvalitné podmienky na vzdelávanie. Mzdové ohodnotenie učiteľov, ktoré nezohľadňuje regionálne rozdiely v životných nákladoch či nedostatočne zabezpečená problematika a financovanie sieťových špecialistov škôl, ktorá ešte ani dnes nemá oficiálne a stabilné zdroje financovania – to všetko sú oblasti školstva, pred ktorými by sme nemali zatvárať oči. Obávam sa, že presmerovať na rodičov, ktorí si svoje záväzky voči vzdelávaciemu systému plnia vo forme platenia daní a odvodov, ďalšie finančné povinnosti, nenájde u širšej slovenskej verejnosti pochopenie. Práve z tohto dôvodu je tu ale štát so svojimi, takmer neobmedzenými zdrojmi, a našou spoločnou úlohou je dohliadať na to, aby ich investoval efektívne, racionálne a v skutočný prospech vzdelávacieho systému, jeho žiakov i zamestnancov.