Morálna tuposť je názov pre súbor sociálno-psychologických reakcií jednotlivca vzhľadom na spoločnosť, ktorej je súčasťou. Odzrkadľuje jednoduchú paradigmu videnia sveta, kde vlastné ego nevníma inú rovinu, okrem vlastného individuálneho prospechu zo situácie neuvedomujúc si následky vlastného správania sa a jeho dopadov na spoločnosť.
Aby sme však porozumeli tejto myšlienkovej konštrukcii, musíme si najskôr predostrieť základné piliere, ktoré vedú k nepísaným pravidlám morálky. Teda akéhosi kompasu prirodzeného a úprimného správania sa v spoločnosti, ktorej sme súčasťou.
Morálka je jediná hodnotová sociálno-psychologická jednotka viažúca sa primárne na spoločnosť, či už z pohľadu „spoločenskej klímy“ alebo „spoločenského vedomia“. Tieto vychádzajú z najzákladnejšieho prvku, ktorým je identita. Identita pozostáva z prirodzenej hrdosti a vzájomnej spolupatričnosti, čo je priestor, kde vzniká základná interakcia jednotlivec – spoločnosť a naopak. Tieto nepísané pravidlá voláme morálka a to akým spôsobom ich prejavujeme alebo prijímame, voláme kultúra.
A zrazu sa pozrieme na naše reálie a uvedomíme si, že spoločnosť funguje v neustálom boji teórie a praxe. Na jednej strane máme normalizovaný priestor tvorený zákonmi, kódexmi a podobne, na druhej strane máme ľudí, ktorí všetky tieto pravidlá v praxi = živote obchádzajú. Otázka znie, prečo? Hlavným dôvodom je prirodzená pochybovačnosť človeka.
Žijeme v priestore, kde je prijateľné kalkulovať, využívať a klamať tak, aby výsledok pre nás bol čo najpriaznivejší.
Stratili sme zábrany. Hodnota akou je spolupatričnosť nám nie je známa, tá spolupatričnosť vychádzajúca z identity a prirodzenej hrdosti národa. Ak sú v spoločnosti prirodzene pestované hodnoty, vedenie k cnostiam, identite a spolupatričnosti, národná hrdosť sa dostaví sama. Žiaľ, dnes sme svedkami zvrátenia hodnôt a upriamenia sa na utváranie len dvoch novodobých, tými sú moc a peniaze. Docielili sme, že celá existencia sa vrtí okolo schopnosti mať moc nad druhými a získavať maximálne peňažné zisky, takže akékoľvek reálne hodnoty sa stali bezcennými a viacmenej obťažujúcimi.
Tým, že ľudia nezískali/stratili zručnosť diskutovať, sa prehĺbila spoločenská priepasť empatie, tolerancie a schopnosti vytvárať spoločné hodnoty, ktoré tvoria prirodzený priestor pre rozvoj osobnosti, spoločnosti.
… najdôležitejším vyústením napísaného je, že tu (takmer) neexistuje možnosť byť šťastný.
nájdete aj vo verejných poznámkach „úvahy jednej hlavy“